Jedného dňa prechádzal lesom vzácny sochár. V nemom úžase zastal pred skalou a nevedel sa vynadívať. Obzeral si ju z každej strany a usmieval sa. Videl v nej nádhernú pietu. Skala bola šťastná, konečne sa niekomu páčila, niekto ju mál rád. Denne vyčkávala zázračného chlapíka. Raz, keď prišiel opäť, vybral z vrecka dlátko a kladivo, čo nosieval stále so sebou, kľakol si k nej, pohladil pietu, ktorú videl vo vnútri a nahlas povedal: „ach ale si krásna.“ „Ďakujem,“ odvetila prestrašená skala, „ale načo máš v rukách tie nástroje? Čo chceš urobiť?“ „Chcem ťa zbaviť toho, čo je na tebe zbytočné“ odvetil sochár. „Hej a nevravel si že som krásna? Tak potom prečo ma chceš meniť?“ Sochár sa usmial a vraví: „ja ťa nemôžem zmeniť, ty budeš vždy tým, čím si, ja len dokážem urobiť, aby to videl každý.“ „Nie“ odvetila skala. „Ber alebo nechaj tak!
Sochár sa do lesa už viac nevrátil, a ten kto tam chodí, na nej nič zvláštne nevidí, takže ju obchádza.
Ponaučenie: Nevedomosť plodiaca frázy: nesnaž sa ma zmeniť, miluj na mne to čo si našiel... je prejavom nelásky, nezriadenej sebalásky, zakomplexovanosti a rezignácie samých nad sebou, lebo práve na tom je láska postavená. Miluje, nemení, no má tu najväčšiu schopnosť formovať a meniť, a ak sa vďaka nej nemením, nemilujem ja. Dnes prehliadaná či zabudnutá, no tak vážna, prirodzená a nevyhnutná túžba človeka vždy usilovať stať sa lepším je zastieraná demagógiou popierania tak vlastnej originality a jedinečnosti, to som ja, a keď, tak takého ma treba milovať. „Láska hory prenáša“ už nepočíta často s tou najväčšou „horou“- naše ego: sebecké, narcistické zmýšľanie, presvedčenie sa o pozemskej dokonalosti alebo aspoň nepotreby zmeny.
No láska je tá, ktorá v nás našla a vidí niečo oveľa krajšie ako v skutočnosti sme. „Slepota“ prehliadajúca neforemnú hrudu, vidiaca krásu- pietu uprostred nás. Naša originalita spočíva v tom, čo sa láske páči a nie v tom, čo vďaka láske nevadí, že sa nepáči. Prijma človeka takého akým je, vytvára mu prostredie inšpirácie stať sa lepším, kde prijatý, milovaný a ak sám miluje, mení sa a vydáva zo seba to najlepšie. Skutočná láska nás nedokáže pretvoriť na niečo, čo nie sme, len zbavuje prebytku zahaľujúceho krásu, ktorou a jedinou môžeme byť a už dávno sme.
Človek je taký, aké sú jeho lásky a mierou akou rastie v tebe láska, rastie aj tvoja krása, lebo láska je krásou duše. (sv. Augustín)